Neregulované nebankovky majú nástupcov

Poskytujú úvery, no nie sú banky. Umožňujú investovať peniaze, no nie sú ani správcovské spoločnosti. Na Slovensku o nich hovoríme ako o firmách umožňujúcich „kolektívne pôžičky“. Ich obľuba ide nahor. To však neznamená, že hybrid medzi klasickými finančnými inštitúciami je bez rizík.

Najskôr mali monopol na poskytovanie úverov banky. Nie každý, kto si chcel požičať, však spĺňal predstavy bankárov o dôveryhodnosti a bonite. Pre nich vznikli nebankové subjekty. Roky sa tomuto biznisu darilo bez akýkoľvek kritérií na to, čo sú ešte slušné podmienky a čo je už za hranicou. Situácia sa zmenila a nebankové subjekty síce ostali nebankovými subjektmi, no na prsty sa im už pozerajú regulátori v NBS.

Evolučný reťazec požičiavania peňazí ľuďom, ktorým banky neveria, má nový prírastok. Vo svete vznikol relatívne nedávno, v roku 2005. Podstatu nového evolučného článku najbližšie vystihuje preklad jeho anglického označenia: peer-to-peer lending, teda požičiavanie si navzájom. To znie takmer ako heslo charitatívnej akcie, kolektívne pôžičky sú však tvrdým biznisom, v ktorom sa možno ľahko popáliť.

Systémy peer-to-peer pôžičiek vyzerajú na prvý pohľad ako banky. Akceptujú finančné vklady od svojich členov, iným zase umožňujú čerpať úvery. To je však všetko, čo o podobnosti kolektívnych pôžičiek s komerčnými bankami možno povedať.

Ako to funguje

Všetky finančné prostriedky v peer-to-peer schémach pochádzajú od ľudí, ktorí chcú investovať ako banka: požičiavať peniaze iným. Banky to robia s vkladmi od svojich klientov. Ich hodnotiace tímy posudzujú rizikovosť každého žiadateľa o úver a určujú podmienky, za ktorých im požičajú. Pri peer-to-peer systémoch je takouto bankou každý „investor“. Sám si určuje, medzi koľkých žiadateľov o úver chce svoje finančné prostriedky rozložiť. Rozhoduje aj o tom, aký úrok bude požadovať. Ak sa jeho predstavy o akceptovateľných podmienkach nestretnú s akceptáciou medzi tými, ktorí si peniaze chcú požičať, žiadny biznis sa nekoná.

To má v praxi viacero dôsledkov, ktoré investovanie do kolektívnych pôžičiek odlišujú od klasickej predstavy o investovaní. Kým pri investovaní v podielových fondoch zverujú klienti správcovských spoločností peniaze do rúk profesionálnym portfólio manažérom, v peer-to-peer schémach sú investičnými manažérmi sami. Ak sa vyskytnú problémy s finančnou disciplínou dlžníkov, musia tomu venovať svoju pozornosť. A akceptovať fakt, že časť ich investície nevyšla tak, ako si predstavovali.

Škrt cez rozpočet môže prísť aj vo chvíli, keď sa investori potrebujú dostať k svojim peniazom skôr, ako pôvodne predpokladali. V podielových fondoch je takáto situácia úplne štandardná – a bezbolestná. Ak investori potrebujú hotovosť, predajú podielové listy správcovskej spoločnosti. Pri kolektívnych pôžičkách je to problém. Investori v nich požičiavajú peniaze spravidla na niekoľko rokov. Ak príde situácia, keď ich budú potrebovať rýchlo, nemôžu zmeniť dohodnuté zmluvné podmienky. Pokiaľ si požičiate 5-tisíc eur na tri roky, nechcete, aby ste o päť mesiacov museli všetky peniaze vrátiť.

V takýchto situáciách majú investori len jedinú možnosť: ponúknuť svoje úverové portfólio na predaj. Nájdenie záujemcu však nie je automatické a neexistuje žiadna garancia toho, že do týždňa (alebo do mesiaca) sa skutočne niekto nájde. Alternatívou je ponúknuť svoje portfólio rovnako ako pri potrebe rýchlo sa zbaviť nehnuteľnosti: za lacný peniaz.

Ani požičiavanie peňazí nie je bez zádrhov. Tie sú viditeľné už na úrovni poplatkov. Kým väčšina komerčných bánk dnes pri poskytnutí úveru nepýta žiadne poplatky (a tie, ktoré ich inkasujú, žiadajú 2 %), pri peer-to-peer schémach sú tieto náklady vyššie o rádovo desiatky až stovky percent. Podobne sú na tom aj poplatky pri predčasnom splatení úveru. V bankách možno s takouto žiadosťou prísť a nezaplatiť pritom ani cent, u prevádzkovateľov kolektívnych pôžičiek dosahujú aj 4 – 5 % z nesplateného zostatku úveru.

To, aký bude skutočný účet za požičanie si z takéhoto systému, závisí aj od bonity žiadateľa. Každému jednému systém prideľuje rating, ktorý slúži ako pomôcka pre tých, ktorí chcú peniaze požičať. Rizikovejší klienti musia byť ochotní platiť vyššie úroky. Aj také, ktoré prevyšujú úroveň 30 – 40 % p. a.